OPÄŤ Z PERA SESTRY DAMIÁNY

            Do materskej škôlky zavítali dvaja mladí ľudia s trojročným synom Dávidom. Vybrali preňho práve našu škôlku. Kým som sa s rodičmi rozprávala, čo tu ponúkame deťom, všimla som si, že ocko so záujmom sleduje, čo sa deje za mojím chrbtom. Otočila som sa a zistila som, že malý Dávid „rozoberá“ môj písací stôl. Pokúsila som sa nenápadne zasiahnuť: „Dávidko, pozri sa, ja tu mám jeden veľmi dôležitý papier,“ a ukázala som na prihlášku. „Na ňom sa píše, že keď skončia prázdniny, prídeš sa hrať do našej škôlky. Budeš sa učiť veľa nového, budeme kresliť, maľovať, modelovať... Môžem ťa učiť aj ja?“

            Dávida, ktorý si práve pochutnával na čokoláde Milke, zjavne zaujala až posledná veta. Pozrel na mňa a povedal: „Môžeš. Ale iba ak nebudeš hovoriť, že musím poslúchať, ak nebudeš na mňa kričať, keď budem sypať deťom piesok do hlavy, ak nebudem musieť jesť paradajky...“ a vymenoval pár ďalších podmienok.

            Bolo mi jasné, že nič z toho, čo si nadiktoval môj nový škôlkar, nesplním a ako učiteľka uňho prepadnem. A tak som hľadala záchranu u rodičov. Tí však stáli ako socha slobody.

            Čo robiť? Dostala som nápad. Na stole ležala krikľavo ružová ceruzka. Obrátila som sa k Dávidovi a povedala som mu: „Dávidko, prosím ťa, povedz tej ceruzke, aby prišla za mnou.“ Malý vážne pokrútil hlavou a povedal: „Ona nepočuje, je z dreva.“ „To znamená, že ceruzka nevie poslúchať...“ „Jasné, že nevie“, triumfoval budúci škôlkar. „A ani nemôže, lebo je drevená.“ „Aha, tak už chápem. Ani ty nemôžeš poslúchať, lebo tvoje srdiečko je drevené...“ „Moje srdiečko nie je drevené“, oponoval a položil mi ruku na svoju hruď. Potom stíchol a hľadel do zeme. Predstava, že by mohol mať hluché drevené srdiečko ho zarazila. Potom náhle zdvihol oči a zahľadel sa do mojich: „Tak dobre, môžeš ma učiť. Nechcem mať drevené srdiečko.“ „O.K.“, usmiala som sa a podali sme si ruky.

            Rodičia napäto očakávali, ako sa to skončí. Obrátila som sa k nim: „Dávid s vami doma často cvičí, však?“ Obaja mykli plecami. Nestihli povedať nič na obhajobu, lebo Dávid ich predbehol: „Necvičím. To oni na mňa nemajú čas, ani ma neučia poslúchať, ani sa so mnou nehrajú. A ja som sám...“ Trapas za trapasom. Pokúsila som sa o záchranu situácie: „Vieš, Dávid, mamina a ocino majú veľa práce. A moja práca sa volá mať čas na také deti ako si ty“. Tak ja si ho pre teba nájdem, dobre?“ malý pokýval rukou a na znak súhlasu mi podal svoju čokoládovú ruku.

            Posledný klinec dialógu sa pokúsil zaraziť ocko. V mene autority vyhlásil: „Sestra, ďakujeme. A ty, Dávid, myslím, že je najvyšší čas, aby ťa v škôlke dali do laty.“

            Odišli. Ja na záver nemôžem nepovedať, že škôlka nie je miesto, kde sa vychováva, ale miesto, kde učitelia pomáhajú pri výchove rodičom. A tiež to, že dieťa nie je škatuľa, ktorú možno postaviť pred televízor. Ono je živý dar, ktorý potrebuje môj, ale i tvoj čas.